Čo je umelecké dielo? Nestačí, že sa nejaký ľudský výtvor páči. Posudzujeme ho podľa toho, čo a ako vyjadruje. Slovo „vyjadrovať“ nie je jednoznačné. Francúzske expresion má pôvodný hmotný zmysel. Znamená asi toľko ako vyryť (vtlačiť) do vosku pečať. V prenesenom zmysle slova to znamená urobiť niečo viditeľným, čo bolo iba v duši. Je to teda akýsi stupeň vtelenia, inkarnácie. Umelecké dielo je viac alebo menej výrazné.

Ale čo vlastne umelec vyjadruje? Obvyklá odpoveď je, že umelec vyjadruje sám seba. Je to banálne tvrdenie. Veď práve „ja“ je nevyjadriteľné. Okrem toho to odporuje svedectvám samotných umelcov. Tí pri tvorbe na seba zabúdajú. Naopak, tvrdia, že cítia nutnosť vyjadriť „niečo“, čo ich napadlo ako inšpirácia. Je to čosi vyššie než sú oni sami, nadľudské. Vnukla to Múza, je to inšpirácia, t.j. akoby to niekto vdýchol. Je známe, že proces umeleckého tvorenia začína inšpiráciou. Táto sa schválne (cielene) nehľadá, ale sa zrodí: akýsi nadľudský hlas jej vsugeruje, nejaká sila (nie vlastný úmysel) prinúti umelca, aby sa s ňou vnútorne zaoberal, maznal, pestoval ju a vyjadril. Táto inšpirácia však sama o sebe nemá formu. Tú jej musí dať umelec. Tak vzniká dielo nadľudsko-ľudské, transcendentný hlas tu dostáva ľudský výraz.

Osobný postoj umelca

» Ako sa v tomto momente zachová umelec? Má dojem, že dostal rozkaz a že sa nemôže vzoprieť. Preto obyčajne všetko zanechá a poslúchne. Ale je to bolestné štádium. Cíti sa rozdvojený. počúva hlas, ktorý nie je jeho vlastným, ale súčasne sa s ním slobodne stotožňuje, ponúka mu svoju spoluprácu. „Nech je to akokoľvek, osobitné úsilie konať a pritom jednoducho počúvať hlas, ktorý sa mu prihovára, sú zliate do nerozdielnej jednoty. To všetko znamená, že tvorivosť predpokladá v ľudskej bytosti jednotu dvoch: z jednej strany autonómnu slobodu, úmysel, a z druhej strany zakorenenie v niečom, čo je transcendentálne, v nejakej duchovnej skutočnosti, ktorá ho prevyšuje a na ktorej je závislý.“

Toto zjednotenie dvoch protichodných tendencií z psychologického hľadiska nie je jednoduché. Umelec trpí. Napadnú ho pochybnosti: Nebolo by lepšie všetko zanechať a opustiť plán niečo vytvoriť? Umelci odpovedajú, že to nie je možné. Inšpirácia ich akoby posadla. Ale z toho plynie, že sa stáva psychologická ťažkosť tiež morálnym problémom. Žiadny ľudský skutok nie je skutočne dobrý, pokiaľ nie je plne slobodný. Silná inšpirácia, ako sa zdá, človeka zbavuje slobody, robí ho otrokom niečoho cudzieho, čo preniklo do jeho duše. Obyčajní ľudia niekedy otvorene posudzujú umelca, ktorý sa celkom pohrúži do svojho diela, najmä, keď mu z toho neplynú výhody a je nepochopený: „Zbláznil sa! Stratil hlavu, nie je s ním rozumná reč.

Morálny problém poslušnosti

» Ako sa k tomuto morálnemu problému postavíme my? Začneme analýzou slova „poslúchať“. Má rovnaký koreň ako naslúchať, (počúvať), podobne ako latinské ob-audire alebo grécke hypaoé. Teda niekto iný hovorí, nie my. Ak sa rozhodnem, že urobím to, čo hovorí, strácam svoju vlastnú vôľu a robím podľa vôle iného. Nie som už slobodný. Ale je to vždy tak? Týmto problémom sa zaoberali cirkevní otcovia, keď mali vysvetliť tajomstvo Písma. Je napísané ľuďmi, ale súčasne inšpiráciou Ducha Svätého. Ako sa prejaví? Porovnanie hľadali v pohanskom svete. Tam boli preslávené sibyly a hlavne stála veštiareň v Delfách, kde Pýtia prorokovala z inšpirácie boha Apolóna. V akom stave bola pritom? Nevedela o sebe, bola v tranze a nerozumela tomu, čo vykrikuje. Osobitní kňazi to museli vysvetliť. Nemôžeme ju teda prirovnávať k biblickým prorokom.

O inšpirovaných autoroch Písma veríme, že hovoria z Ducha Svätého, že je tu Boží hlas. Kresťania si však styk s Bohom predstavujú inak ako pohanské náboženstvá. V tých Božia blízkosť umenšuje človeka. Radikálne priblíženie sa k Bohu vedie k nirváne a k strate ľudskej osobnosti. V kresťanstve je to naopak: čím viac je človek spojený s Bohom, tým dokonalejšia je jeho ľudskosť, ako to vidíme v Kristovi.

Keď teda proroka inšpiruje Duch Svätý, neotupuje jeho pozvanie, naopak ho osvecuje a nezbavuje človeka slobody, ale naopak ju posilňuje. Inšpirovaní autori Písma teda vedeli, čo hovoria a písali a robili to v plnej slobode Božích detí. V určitom zmysle to platí o všetkých kresťanoch, ktorých Duch Svätý inšpiruje k modlitbe a činnosti. Grécki otcovia to vysvetľovali teologicky tzv. trichotómiou. Duchovný človek podľa definície sv. Ireneja z Lyonu, pozostáva z troch častí: tela, duša a Ducha Svätého. Duch Svätý síce vychádza z Boha, ale nie je nám cudzí, patrí k nám, k našej osobe.

Z týchto predpokladov uzatvára Frank základný postoj umeleckej činnosti. Aj umelci konajú z inšpirácie, poslúchajú hlas vnuknutia. Aký je to hlas? Buď prichádza od Boha, a potom umelca i jeho dielo ľudsky zdokonaľuje, morálne oslobodzuje - je to vnútorný hlas srdca. Alebo je to nejaký cudzí hlas, ktorý nie je Boží, v tom prípade potom ide o istý druh démonickej posadnutosti. Každé pravé umenie je teda vo svojom jadre duchovné a kresťanské, i keď si to umelec sám dobre neuvedomuje. Ak je pravým umelcom, je anonymným kresťanom, svedkom duchovnej pravdy a jednoty. Falošné umenie je naopak druhom posadnutosti, ktorá tyranizuje a degraduje človeka. Je to útok na jeho existenciu.

Pravé umenie je náboženské

» Umenie tvorí dôležitý úsek náboženského života. možno tu aplikovať, čo povedal Dostojevskij o kráse: „Tu diabol bojuje proti Bohu a bojisko je srdce človeka.“ Nemožno úplne pripustiť zásadu, že estetická tvorivosť je mimo dobra a zla. Frank si však sám kladie námietku vo forme otázky: Sú veľkí umelci ochotní prijať tento záver, ktorý znie tak mysticky nábožne? Záleží na tom, aké majú náboženské pojmy a vzdelanie. Niektorí z nich sa považujú za ateistov. Sú nimi v hlave, ale nie v srdci. pripisujú inšpiráciu nejakej Múze, ale ďalej sa nestarajú oto, čo je táto Múza. Je pre nich mytologickým, neurčitým obrazom vyššej sily, ktorá zapôsobila v inšpirácii. Napriek tomu ju možno lepšie charakterizovať, keď sa zamyslíme nad tým, kam človeka vedie. Núti umelca, aby vytvoril niečo krásne. Na akom stupni? Každý pravý umelec sa urazí, keď ho požiadate, aby urobil niečo priemerné, nedokonalé. Jeho túžba je tvoriť niečo nevýslovne krásne, nekonečne krásne. Túžba po nekonečne však pochádza od Boha. Ak človek vníma vo svojom srdci túto inšpiráciu, počúva Boží hlas, aj keď ho potom nazve akýmkoľvek menom.

Náboženský život je tvorivý

» Postúpme k ďalšiemu záveru. Ak je každé pravé umenie vo svojom jadre náboženské, dá sa tento pomer aj obrátiť: náboženský vývoj je v podstate tvorivý. Frank sa pokúsil rozlíšiť tri stupne: 1)objav Boha, 2)mystický zážitok, 3)objav vlastnej tvorivosti. To však potrebuje vysvetlenie. Prvý stupeň spočíva v tom, že si človek uvedomí existenciu vyššej sily, ktorá zasahuje do života. Tento zážitok sa stáva mystickým, presahuje rozumové pochopenie, je to skúsenosť, ktorá je stále a stále živšia. A tak dôjde k tretiemu štádiu: prebudí sa túžba niečo vytvoriť. Vnútorný zážitok nemôže zostať neplodným, pasívnym. Boh je činnosť. Človek, ktorý sa stretol s Bohom, si začne klásť otázky: Čo som doteraz urobil? Čo ešte dokážem uskutočniť? Náboženstvo teda v každom človeku prebúdza tvorivosť.

Z týchto špekulatívnych reflexií prejde Frank k morálnym záverom, ktoré sú aktuálne aj pre našu dobu tak v oblasti štúdia, ako aj v oblasti práce. Naše školské štúdium sa stalo postupne viac a viac encyklopedickým. Je iba čírym zhromažďovaním vedomostí, ktoré samy v sebe strácajú hodnotu. Blondel sa snažil narušiť tento pasívny postoj. Ukazuje, že i samotné poznanie je skomolené, pretože skutočne poznávať je „évolution creátice“. Poznať niečo totiž znamená urobiť niečo temného vedomým, dať tomu existenciu v plnom zmysle slova. Je to teda účasť na Božej stvoriteľskej činnosti. Blondel však nemal pravý úspech. Nie je jednoduché zmeniť všeobecnú mentalitu, pretože v ľudskom konaní prevláda strojová výroba, ktorá potlačuje tvorivosť.

..